6 častí o hre WoW... Sú písané tak, aby to pochopil aj ten, kto tú hru nikdy nehral.

 1.) - Cesty liečiteľa I. Záchranca:  

S lístkami jesenného odtieňu pomarančovej sa pohrával ľadový vietor. Strieborné vlasy viali touto víchricou. Dlhé uši jediné z celého tela neboli zababušené, omŕzali. Elpriest šla po lesnej cestičke. Mrazivá noc nebola tým pravým pre dámu, akou vyzerala byť Elpriest. No ona bola na takéto noci zvyknutá z dlhých nočných vychádzok za lovom. Les, to je teritórium vlkov. Hneď, ako prvého zasiahla guľová magická rana, zavyl od bolesti. Na volanie svojho druhu pribehli ďalší. Bola ich celá svorka. Elpriest zasiahla svojou svätou mágiou ešte raz a vlk spadol na zem. Okolo bezvládneho tela sa zoskupili jeho spoločníci a pripravovali sa na boj... Elpriest sa snažila zo všetkých síl, no zabila asi iba troch, keď k nej zozadu priskočili štvrtý a piaty vlk. Zahryzli sa Elpriest až do kosti. Tá bolesť bola neznesiteľná, ten hnev bol nevysloviteľný.. A vtom zacítila Elpriest v sebe inú... mocnejšiu... účinnejšiu mágiu... ČIERNU MÁGIU!! Pohltila jej myseľ, ako temnota pohltí dušu padlého bojovníka. Elpriest sústredila všetok svoj hnev, všetku svoju bolesť do spojenia sa s diablom. Prvý pekelný guľový blesk zasiahol vlka do hlavy a ten okamžite spadol na zem mŕtvy. Ten posledný už nemal šancu... Elpriest sa vykašľala na svätú mágiu a konala takmer okamžite. Najväčšie klbko temnoty, aké dokázala uniesť vhodila do vlčej hrude a jej zvierací majiteľ ani nestihol zavyť, keď dopadol do prikrývok večnosti. Elpriest si vyliečila zranenia a šla ďalej k jazierku. Žijú tam podivuhodné stvorenia. Dnes, práve pred pár hodinami napadli mladého strážnika. Ten bol teraz v delíriu a pomaly sa pripravoval na už očakávaný príchod zubatej. Keď tu sa mu zrazu začali ako zázrakom hojiť rany na tele. Zdvihol pohľad a uvidel niečo, v čo už ani nedúfal. Mladý učeník ho prišiel zachrániť. Muž z hlavného mesta sa Elpriest poďakoval a daroval jej listinu, ktorú potrebovala pre svojho majstra. Elpriest sa uklonila a bežala po ceste naspäť. Za obzorom bude čo nevidieť svitať. Konečne obrysy dedinky, ktorá je teraz jej domovom: Goldshire! Dobehla do krčmy, kde ju bandička opilcov začala obťažovať. „Nie“ povedala si. „Dnes nie“ a jediným mávnutím ruky  odšmarila opilcov. Nikdy sa vlastne nespýtala „Prečo? Prečo práve tu?“ Je síce pravda, že jej učiteľ je trochu čudák, no i tak si ho Elpriest váži. Jeho inteligencia a schopnosti dokázali z dievčatka z lesa vydolovať schopného liečiteľa. Predierala sa tým veľmi známym rumovým oblakom a vyskočila na schodisko na druhé poschodie k svojmu majstrovi. „Máš?“ „Tu sú...“ „Veľmi správne!“ podala mu zvitky a čakala, čo jej ukáže tentoraz. „Sadni si! Trebárs aj na posteľ. Tak teraz dobre počúvaj. Idem ťa naučiť schopnosť vyspelého liečiteľa. Ale upozorňujem ťa: užívaj ju len pre svoje potreby! Ostatným môže táto schopnosť prísť príliš NÓBL a budú si ju od teba pýtať stále a stále, až sa na nej stanú závislí.“ „Uznám to za vhodné riešenie, ak to bude nutné, majstre.“ „Rob, ako myslíš.“  

2.) Cesty liečiteľa - Liečiteľ v boji:  

 Ženské koleno pokľaklo na zaprášené parkety.„Prišla som najrýchlejšie, ako som vedela.“ „Veľmi dobre, veľmi dobre! Mám súrnu správu pre známeho, ktorý sídli neďaleko Západného mostu. Je tam hrad Westbrook Garrison. Bež!“ Elpriest sa ani neobzrela na svojho majstra a už bola vonku. Lenže tentoraz si nevychutnala vôňu orosenej trávy, ale bežala čo jej sily stačili. Bežala lesom, aj okolo starého zrubu, keď dobehla k Západnému mostu. Pozrela si tabuľu, na ktorej ani nečakal smer cesty k hradu Westbrook  Garrison. Jej učiteľ nikdy nenechával nič také ľahké. A tak aj tentoraz sa Elpriest rozbehla po cestičke, pričom si nevšímala nič iné, ako vežu, ktorá bola príliš vysoká na komín, a príliš hrubá na stožiar s vlajkou. Našla ho.. Našla hrad Westbrook Garrison. Už len pár metrov.. Vidí už strážcu, o ktorom hovoril majster. Pribehla k nemu a odovzdala pergamen. Strážnik vyzeral spokojnejšie PO, ako PRED dočítaním listu. O takejto situácii už Elpriest niečo vedela. Určite nejaká misia. No tak, čo to tu máme? „Váš učiteľ Vás odporučil na ťažkú úlohu, ktorú som ja sám nedokázal splniť. Ale hovorí tiež, že Vy ste tá pravá na splnenie tejto úlohy.“ „No, keď to vraví môj učiteľ. Začnite...“ To nevyzerá také ťažké. Všade okolo len samé prasatá a zajace. Nikto nezaútočil, keď vtom.. Elpriest ho zbadal presne tak, ako ho strážnik popísal... Obluda Hogger vo svojom silnom brnení stála pri svojom stane a napchávala sa surovým zajačím mäsom. Zrazu Elpriest niečo pocítila. Nikdy predtým necítila strach, no tentoraz nevedela, čo si má myslieť. Medzi dlhými elfími prstami sa začala zbiehať svätá mágia. Prvá guľa zasiahla monštrum len do pleca. No i tak, keď k nemu letela druhá rozbehol sa s bojovým pokrikom k Elpriest. Tá už vedela, čo robiť. Diablov hlas v nej znel čoraz viac a viac... Tento krát temnota sa zbiehala medzi jej prstami. Guľový blesk večnej tmy zasiahol obludu rovno do hrude. Celá krvavá dobehla k Elpriest a zasekla svoju sekeru do jej ramena. Temná mágia zmizla. Elpriest spadla na zem... Ledva sa hýbajúc pozbierala zvyšky síl na to, aby sa liečila, vyliečila si asi polovicu zranení a pozrela sa na Hoggera. Jej hnev prinútil monštrum odstúpiť. Zrazu v sebe objavila Elpriest novú silu. Uprene sa pozrela na najbližšieho psieho človeka a v mysli mala jediné: jeho myseľ. Posadla ho, ovládala ho... Prikázala mu, aby bojoval za ňu a on poslúchol, a bojoval dokým Hogger nespadol na zem s predpoveďou hnijúceho mŕtvolného mäsa čakajúc, dokým sa pár supov láskavo nepostará o jeho zapáchajúce zvyšky. Ešte pred tým k nemu Elpriest pristúpila, odrezala labu a bežala späť k hradu. Strážnik dal Elpriest zvitok. Ona potom s dobrým pocitom z novoobjavenej sily bežala po ceste späť k svojmu učiteľovi: „Tak ako?“ „Mám ho, už nikomu neublíži.“  „Výborne! Posaď sa. Tu máš kúsok chleba, no len si daj. Mimochodom nechal som ti ušiť novú róbu za odmenu, táto už nie je hodná tvojich schopností.“ „Som ti vďačná môj majstre, ale i tak sa chcem s tebou porozprávať o niečom inom. O niečom, čo sa stalo počas boja.“ „O tvojej novej schopnosti?“  Elpriest to tak prekvapilo, až sa začala drhnúť chlebom. „Ako viete?“ „Viem. No takáto vec sa stáva len mimoriadne silným jedincom. Vypovedá to veľa o ceste, po ktorej sa vydajú.“ „A aká je teda tá moja cesta?“ „Dozvieš sa, keď príde čas...“

3.) Cesty liečiteľa - Posledný súboj:  

Prach a piesok v jednej nesúvislej kompozícií sa prechádzal po vymietnutej tribúne. Pohľadom prechádzať po poschodiach sedadiel so sebou prináša aj prechod storočiami. Aréna uprostred džungle mala už párik storočí dávno za sebou. Iba BOH už teraz vie, či ju dal postaviť niekto z holou hlavou, či zas niekto s bielou bradou... No to bolo teraz všetko jedno. Jediné dôležité bolo len nablýskané ostrie meča. Pod haldou brnenia sa skrýval zdatný bojovník. Radiatorovi nevadil pot, ani teplo. Potrebné bolo, aby mal celé telo čo najviac chránené. Spod prilby civeli jeho zelené krvilačné oči na svojho nepriateľa. Aké komické... Čo zmôže ženička proti chlapovi?  Ona je iba v kapucni, tepláčikoch a tričonku. Na tomto všetkom je ako šupka oblečená modrá róba s bielym chlpatým lemom. On je od hlavy až po päty odetý v brnení. Na hlave helma sťa gladiátor. V pravej ruke mocný štít a v tej zvyšnej, v tomto momente ovisnutý, veľký meč. U nej to vyzerá biedne. V oboch rukách obyčajná palica s vyrytým nejakým heslom, ba snáď aj zaklínadlom. Tak sa pozrime na tie jej čáry-máry... Čepeľ zasvišťala vzduchom. Elpriest sa ani nepohla. Je bláznivá? Možno... Radiator zasekol všou silou do elfky, no jeho ranu odrazilo neviditeľné silové pole. Vtom momente sa začala medzi jej prstami kopiť magická guľa. Plná temnoty pohlcovala všetku energiu zo svojho okolia. S absolútnou vyrovnanosťou, akú nevidno ani u svätca, šmarila svoju čiernu mágiu do bojovníkovej hrude. Tá na Radiatorovej hrudnej zbroji vytvorila hlbokú ranu. Krvácajúc s najväčším odhodlaním narušiť rovnováhu Elpriestinej duše a so všetkou silou, akú zo seba vydoloval vyletel zo svojho miesta, a... Meč prešiel mäsom, ako maslom. Zaboril sa do elfej krvi, ako do narodeninovej torty. Jej telo ani prasknutý balón sa zviezlo na zem a celé sa trasúc si sadlo. Krvavá ruka sa zdvihla k najväčšej rane na bruchu a biele liečivé svetlo svietilo len natoľko, aby Elpriest nezomrela. Po tomto úkone jej zostalo štipky energie na odmiestnenie. Ale to Radiator nemohol dopustiť. Taká drzosť! Ujsť z duelu s ním.  Veď by sa mu všetci smiali. Nero, Denton, Elendil... títo všetci by boli len v jednom kole, čo by sa smiali. Už počul posmešný Dentonov hlas: „Ona ti ušla?! Ty si teda riadna lama! To mne by sa také dačo nestalo...“ Táto myšlienka mu v hlave zostala visieť, sťa ploštica. Tomu musí zabrániť. Kovová zbroj zacvendžala pri vyťahovaní meča. Ten uši drásajúci zvuk narušil Elpriest pri jej seba záchrannej akcií a pomaly sa pripravovala na nebeské schodíky. Už videla jasnomodré nebo, kam sa o chvíľočku poberie. Zasvišťalo preťatie vzduchom. Bolo to aj preťatie času. Času života Elpriest... Oddanej mladej elfky...

4.) Cesty liečiteľa - Znovuzrodenie:

Slnečné lúče už dlho nepošteklili zem. Dlhý tucet dní vkuse snežilo. Obrnené nohy klusali po poprášenej ceste. Odvážny paladin dobehol k vysokej bráne gladiátorskej Gurubashi arény. Zadychčaný pribehol ku vchodu do tribún. Jeho pohľad skĺzol na bojisko. Najväčšie obavy sa vyplnili... Dávna priateľka Elpriest ležala v prachu. Zabudnutá... odstrčená mŕtvola. Xanter zbehol dolu, doskočil k nej a s nehou ju pojal do náručia. Zvedovia neklamali! Položil ju na zem, kľakol si vedľa nej a jeho smútok volal do neba, prúdil jeho mysľou. Prosil BOHA, prosil o jej dušu. „Prosím, za všetko dobré, čo som spravil.“ Vzal ju do náručia a s očami sťa vodopád ju vzal preč z tohto miesta. Bežal tŕstím aj lúkou, tŕním aj plytkým jazierkom. Tržných rán mal nespočetné množstvo. Ale v tejto chvíli ho krv nepálila, zranenia neboleli. Pred očami mal len cieľ cesty: pohrebisko blízko mestečka. Veľká dračia papuľa, miesto jazyka schody. Zuby nikde, ich miesto zaujali strážcovia. Toto bola brána do Booty Bay. Prístavné a zároveň jediné mesto tejto krutej džungle malo pred vchodom pohrebisko. Práve sem priniesol Xanter telo Elpriest. Uložil ho pod drevený kríž, pričom sa jej otvorili ústa. Paladinove zranenia boli hlboké a niektoré škaredo krvácali. Pár kvapiek krvi sa počas letu vzduchom skamarátilo so slzami a spolu čakali na tvrdý dopad na zem. Niekoľko takýchto dvojíc padalo všade možne po Elpriestinom tele. Ale stalo sa niečo, čo nikto nečakal... Jedna dvojica skĺzla do jej roztvorených úst. V okamihu, ktorý sa zdal byť večnosťou sa Elpriest vrátila farba do tváre. Xanter odskočil a sledoval, ako ona rozkvitá do krásy. Prvý krát sa nadýchla trošku chrapľavo, no ihneď skočila ku Xanterovi a ďakovala... Ďakovala za svoj život. „Ale ako...?“ Na to však Elpriest mala odpoveď: „Prastaré zaklínadlo: Ten, čo je ochotný v boji život dať, kto vrúcnou láskou dokáže zomierať dostane právo toho, čo prešiel, dušu zachovať. Je to jednoduché! V boji život dať je krv, láskou zomierať sú slzy a dušu zachovať je samotné oživenie.“ Vystískala Xantera a pomaly mu začala liečiť zranenia. „Som ti zaviazaná na veky môj priateľu.“ „To vyriešime neskôr. Teraz mi povedz, kto ťa to vlastne zabil.“ „Bol to zvláštny tvor. Nos mal ako prasa, telo také mohutné, že na mňa vrhal tieň a po tvári mal do mäsa pozapichované všelijaké zvláštne kovové ozdoby.“ „TAUR. Mal som už možnosť ich pár stretnúť. Sú to odporné tvory.“ „Ale aj šikovné. Veď vidíš, čo dokázal. Ešte žiadny bojovník ma neporazil. Moju temnú stránku je ťažké zdolať, je mocná.“ „To hej, ale nemusíš sa už tým trápiť. Poď so mnou radšej do púštnej krajiny Tanaris. Mám tam nejaké nevyriešené problémy.“ A tak svorne vykročili k lodi. Dvaja priatelia zviazaní najsilnejším putom na svete. Putom na život a na smrť...    

5.) Cesty liečieľa - Všetko do seba zapadá

 

  6.) Pre vyšší účel, alebo nie?

   

                    

                         AKO SA STÁVA Z ČLOVEKA VLASTENEC?

                                                       (úvaha)

 Mohol by som písať o tom, že vlastenec je ten, kto je ochotný za svoju vlasť zomrieť. Iný by zas povedal, že vlastenec je ten, ktorý sa nikdy nedá do reči s cudzincom. Každý povie niečo iné. Lenže kto má vlastne pravdu? Tiež by som Vás mohol nudiť opísaným článkom, ktorý si môžete hocikedy nájsť trebárs aj na Googli. Ale to nie je môj štýl. Ja píšem vlastnú fantáziu s reálnym základom. Ten, ktorý sa neriadi heslom „We´re all live in Amerika“ je na dobrej ceste. Ten, čo sa nehanbí za svoju rodnú zem, ten je už blízko. A ten, kto je hrdý na svoju vlasť a bráni si ju, práve ten JE VLASTENCOM. Keď tak rozmýšľam, veľa národov sa iným pchá... ehm... do pozornosti a pritom strácajú tvár. Prečo by nemohli štáty spolupracovať na báze rovnocennosti? „Vlastenci“ ako Ján Slota nie sú tým pravým orechovým. Veď prečo nadávať príslušníkom iného národa? Oni predsa môžu mať také isté výhrady voči nám, ako my voči nim. A preto VLASTNECI VŠETKÝCH ZEMÍ, ZAMYSLITE SA!! Vy ste dostali právo byť hrdý na svoju vlasť. Neberte ho preto iným. Vlastenec si nemusí zákonite myslieť, že jeho krajina je najlepšia na svete. Jediným dôležitým kritériom je, aby sa nehanbil za to, odkiaľ je. TAKÝTO ČLOVEK je ten skutočný vlastenec. Týmto by mal byť každý človek. Buďme hrdí na našu matičku Slovenskú zem. Na našich 8 krajov, na naše 3 časti republiky. Čo na tom, že máme 5 miliónov obyvateľov, a hotel v Tokju 6...? To dôležité je v nás. A to, že tento malý kúsok zeme patrí NÁM a to nám už nikto nevezme. Nevzalo nám to Uhorsko, nepripravili nás o to ani Rusi a neukradli nám to ani len  Nemci. Tak prečo by mali ľudia odchádzať do cudziny a pritom zabúdať na svoj vlastný, rodný kút sveta. Veď každý má svoje miesto vo svojej vlasti... Práve takéto odchody bez návratov duchovne ničia každú vlasť. Ale, aký to má vlastne význam?! Pomáhajme rozvoju a nie zániku! Jeden múdry človek raz povedal: „Buď kliaty, kto sa zaprel odrodil.“ A mal pravdu! Každý má v živote na výber. Je len na ňom, či si vyberie cestu človeka oddaného rodnej zemi, alebo utečenca, ktorý sa tvári, že nikdy nebol inde na svete, len v Amerike. Ja mám túto cestu ešte ďaleko pred sebou. No myslím, že už som si vybral: som hrdý na to, že žijem na Slovensku! A je mi absolútne jedno, či je niekto z Ukrajiny, zo Srbska, Maďarska, alebo z Nemecka, ak je dobrý človek myslím, že by som sa s ním dokázal spriateliť. A tak „Tvrdšie tresty pre tým, ktorý opakovane porušujú zákon... a samozrejme... SVETOVÝ MIER!!!“